Slohové práce na škole. Mnohými nenávidené, mnohými milované. Ako ste to mali na škole so slohovkami vy? Ja som ich milovala. Najlepší čas bol na strednej, v poslednom ročníka. Dostali sme mladého, ale skvelého profesora, ktorého bavilo nám dávať absurdné témy typu farby trnava, tepovanie sedačiek či nivelačný systém na dlažbu. Niektorí spolužiaci to milovali iní zas z duše nenávideli. Mňa na tom bavilo hlavne to, že to prináša neobmedzené množstvo kreativity a je len na nás čo s tým urobíme. Nikdy nám nezadal ani presný štýl, žáner či dĺžku. Bol rovnako spokojný s krátkym reklamným textom ako s dlhou 30 stranovou poviedkou. Mal len jedno pravidlo, ktoré nám stále dookola opakoval. Jeho esenciu tvorilo to, aby sme písala to, čo by sme chceli samy čítať. Aby sme písali tak, aby nás čítanie textu bavilo, aby to bolo napísané spôsobom, ktorý by nás bavl čítať. Skrátka, ak by to bola kniha, tak by to bola kniha, ktorú si chceme kúpiť. Vravel, že ak s textom nie sme spokojní, nemáme sa báť písať znova a znova…až kým s textom spokojní nebudeme. Nemáme sa báť celý text zahodiť a začať od znova, niekedy je to najlepší spôsob…

A ako nás známkoval. Nabádal nás k tomu, aby sme sa ohodnotili samy. Samozrejme nejako nás k tomu viedol a keď videl, že si flákač chce dať jednotku, stopol ho, ale zas len sebareflexívnymi otázkami…

 „Si spokojní s tým, čo si napísal, čo ťa na tom zaujalo, čo by sa dalo vylepšiť?“

„V podstate som, vy je síce priestor na vylepšenie, ale príbeh ma baví, obsahovo určite, na štylistike by sa dalo popracovať.“

„To rád počujem. Vieš mi povedať, čo konkrétne by si na štylistike zlepšil.?“

„Konkrétne ten koniec. Je kostrbatý. – potom sa vynoril z jaskyne dravý jašter a svojim večným plameňom ukázal, kto tu ostáva pánom. – takže napríklad túto vetu, nemám až tak dobrý pocit z tej vety, poprekladal by som slovíčka…“

„ Veľmi dobrý postreh. Tak ako by si sa oznámkoval?“

„Výborne?“

„Výborne“